Dopisovanie
s väzňami
„Najhoršie utrpenie spočíva v samote, ktorá ho sprevádza.“
(André Malraux)
Po viacerých rokoch kontaktov s väzňami, prostredníctvom listov a osobných návštev, som mala možnosť vniknúť aspoň s časti do ťažkého prostredia, v ktorom sa odsúdení nachádzajú dlhé roky. Väzni v rôznom veku, ženy, aj muži, s rôznou dĺžkou trestu (1 rok až 24 rokov trestu odňatia slobody) s rôznymi trestnými činmi – majú často spoločné jedno: trvalý smútok, samotu, túžbu po rodine, ktorú stratili, neodpustenie, depresie, úzkosti. Svoje skutky si mnohí už odpykali tvrdým spôsobom. Viacerí stratili zmysel života, pretože ich všetci opustili a ťažobu väzenia nezvládli – ukončili svoj život samovraždou.
Utrpenie väzňov môžeme zmietnuť zo stola a povedať, že si zaň môžu sami. Ak súdime a odsudzujeme, sme ďaleko od pravdy. Žiaden väzeň totiž „nemôže“ za svoj trest len sám. Vinu nesie rodina, ktorá zanedbala výchovu, možno absencia skutočných priateľov, naša spoločnosť, ktorá nie je zameraná na prevenciu, ale často len na represiu, naša ľahostajnosť, keď sa nezastavíme pri tých, ktorí sú na dne... Nemôžeme schvaľovať zlo, ale môžeme sa k trpiacim (a väzni nepochybne takými sú) skláňať s láskou. Obyčajne – možno iba formou listov ich držať nad vodou a ponúknuť im svoj čas, sprevádzať ich, aby vedeli, že sa oplatí žiť a začať odznova.
Väzni potrebujú mať niekoho, kto im dodá nádej, niekoho, kto ich neodsúdi, ale prejaví milosrdenstvo. Potrebujú aspoň na diaľku človeka, ktorému na nich záleží a ktorý im prinesie svetlo v tme. Môžeš to byť práve ty.
TÝCH, KTORÍ SÚDIA, JE VEĽA. PRIDAJ SA K TÝM, KTORÍ SÚ MILOSRDNÍ A DODÁVAJÚ NÁDEJ.
Soňa Vancáková