Guy Gilbert (1935 - )... francúzsky kňaz na periférii

„Guy Gilbert pochádza z kresťanskej rodiny, mal 14 súrodencov. Kňazom chcel byť "vždy" - svoje povolanie počul v 13 rokoch. V roku 1948 vstúpil do seminára v Alžírsku. Proti svojej vôli sa musel zúčastniť alžírskej vojny, v ktorej v rokoch 1954 – 1962 slúžil ako zdravotník. „Vďaka svojej službe v armáde som sa rozhodol byť kňazom práve v Alžírsku. Z tej krajiny prakticky všetci kresťania utiekli do Francúzska a zostalo tam len moslimské obyvateľstvo. Cítil som, že práve pre službu v Alžírsku som povolaný. A tak som sa ocitol sám uprostred moslimov, kde som sa začal starať o tamojšiu mládež, najmä o tú jej časť, ktorá žila na hrane zákona či rovno za ňou“, uviedol Gilbert.

V Alžírsku zostal do roku 1970. Potom sa vrátil do Paríža, kde sa opäť sústredil na prácu s mladými delikventmi v 19. parížskom obvode, kde žila početná komunita potomkov Európanov, narodených v Alžírsku. „Mal som vtedy svoju motorku a spolu s ďalšími kňazmi sme išli do ulíc medzi mladých výtržníkov a zlodejov ... Stretol som sa s násilím, ktoré som dovtedy vôbec nepoznal. Vyrastal som v milujúcej rodine ..., kde nebolo po násilí ani stopy. Evanjelium ma tiež nenaučilo násilia, ale láske a jemnosti. A zrazu som bol konfrontovaný s agresivitou“, povedal Gilbert.

Neskôr kúpil rozpadnutý statok v južnom Francúzsku. Spolu s mladými ľuďmi tu vybudoval centrum, ktoré im má umožniť návrat do bežného života. Je to miesto, kde pracujú, starajú sa o zvieratá, sú v kontakte s prírodou a môžu tiež rozvíjať seba samého. Záujemcovia o život na statku sa počítajú na stovky, prijať môžu každý rok len desať. Výsledky považuje Gilbert za veľmi dobré, hoci k „zázračným znovuzrodením“ dochádza len málokedy: „Sú to ľudia, ktorí nemajú žiadne vzdelanie, často ani nechodia do školy, páchajú najrôznejšie kriminálne činnosti a nikdy nepocítili rodičovskú lásku.“

Otec Gilbert často hovorí v rozhlase i televízii, napísal množstvo kníh. Nosí dlhé rozpustené vlasy a väčšinou je ho vidieť v obnosenej koženej bunde, kožených nohaviciach a špicatých topánkach. Začal sa tak obliekať pred rokmi, keď chcel zapadnúť medzi mladých na ulici, s ktorými pracoval. Dnes už toto oblečenie považuje skoro za svoju uniformu. „Až na sebe raz nebudem mať svoju koženú bundu, bude to znamenať, že som buď veľa chorý, alebo už rovno mŕtvy“, hovorí.

„Pri prvom kontakte s mladými, o ktorých sa starám, ma zakaždým zarazí ich beznádej. Uhýbavý neprítomný pohľad, smutná tvár, málovravnosť. Koľko trpezlivosti je treba, aby sa jedného dňa ich tvár rozjasnila, aby pozreli na druhého človeka, aby prehovorili!“ 1

Z lásky sa môže aj kňaz pobiť - článok na stránke "Svet kresťanstva" (odkaz sa otvorí v novom okne)

1 https://sk.wikipedia.corg/wiki/Guy_Gilbert
Foto: Katsoura (CC BY 3.0)